Dali sme svetu francúzske zemiaky
Francúzske zemiaky máme na stole, keď treba lacno a výdatne nakuchtiť. Sprevádzajú nás od škôlky až po poslednú večeru. Názov jedla zvádza hľadať jeho pôvod v krajine galského kohúta na víne. Symbiózu jednoduchosti surovín v báječnom kulinárskom výsledku ale rozhodne nedali svetu Francúzi. Sú skutočne unikátnym novodobým druhým pravým slovenským národným jedlom po historických bryndzových haluškách.
Za klasické francúzske zemiaky niektorí gastro nadutci považujú jedlo z francúzskeho Savojska Tartifllete. Savojské (pozor, nie francúzske!) zemiaky majú ďaleko od našich pravých francúzskych. Nakrájajú ich na plátky a uvaria vo vode. V malej zapekacej miske vo vrstvách prekladajú so spenenou cibuľkou a slaninou. Navrch dajú syr podobný nášmu Plesnivcu. Pre nedostatok času neraz polotovar vložia len tak do mikrovlnky. Keď sa syr po pár minútach navrchu roztopí, jedlo je hotové. Kam sa len takéto gastronomické nedôchodča hrabe na naše pravé slovenské francúzske zemiaky s cesnačkou alebo klobáskou či špekáčkami a vajíčkami, nie?
Pátral som aj po českých kulinárskych archívoch. Reku, či nám jedlo neimportovali v rámci upevňovania jednotného československého národa. Narazil som na jedinú stopu. Spisovateľ Jaroslav Hašek dožíval v Lipnici v izbičke nad reštaurácii jeho osobného krčmára pána Invalida. Kuchárka Rézinka Špinarová bohémovi pripravovala obľúbené jedlo zmes nakrájaných varených zemiakov, opečených špekáčikov (vuřtov) a natvrdo uvarených vajec. Jedlu dal názov, a nikto nevie prečo, Kočičí tanec. Asi preto, lebo jedlo sa podobalo pohybom mačky, ktorá si naháňa chvost. Všetko totiž iba namiešali do misky a položili pred otca Švejka.
Na internete nájdete tisíce recepty na naše slovenské francúzske zemiaky na všakovaký spôsob. Všetky majú spoločné len to, že každý recept je ten zaručene najpravejší a najlepší. Niekto dáva smotanu, niekto nie. Iní pečie so surových, ďalší z varených zemiakov v šupke. Nikde riadok o tom, ako sa na Slovensku zjavili. „Francuzáky“ sa nepiekli za čias autora prvej slovenskej kuchárky Jána Babillona v roku 1870. Nepoznali ich ani v kuchyniach starého Prešporka, kde sa po prvej svetovej vojne premlela početná francúzska posádka, ktorá zanechala iné genetické pozdravy. Zmienka o nich nie je ani v Zlatej knihe kuchárskej od Márie Dúbravskej z roku 1945.
Recepty na francúzske zemiaky sa objavili až za čias industrializácie Slovenska a preto predpokladám, že ich vytvoril neznámy kuchár či kuchárka v závodnej jedálni. Skromný utajený objaviteľ pravých slovenských francúzskych zemiakov si zaslúži sochu ako Jánošík v Terchovej, kde sú majstrovstvá vo varení bryndzových halušiek. Tiež by sa malo začať súťažiť v pečení francúzskych zemiakoch a zabudnúť na v kuchtení gujášov či halaszlé!
Inak, kuknite si rôzne fotky fr. zemákof, ako keby ich ani jedna mater nemala :o)
Váš Milan Nemec
