V súvislosti so Slovenským komorným divadlom môžem hovoriť o obľúbenom mieste a o obľúbených ľuďoch. Je to miesto, kde sa hrá a na to sú tam herci. Ale hrajú len tam. Rozlišujú javisko a život, pre iných je život javiskom. Majú charakter a veci berú s nadhľadom. Možno si už odohrali toľko charakterov a pováh, cítili reakciu iných, stihli si uvedomovať, čo je úbohé, čo nie je. A čo je správne. A potom si to správne vybrali.
Do divadla chodievam často a do martinského priam pričasto. Tá budova, tí herci, prvý rad v tom komornom štúdiu, v ktorom mám pocit akoby mi mladý Geišberg hral doma v obývačke Mizantropa. Hru Mizantrop považujem za synonymum nadčasovosti.
Áno, je to moje obľúbené miesto. Pretože, keď sa ja cítim ako úplny mizantrop, keď som nešťastná alebo šťastná a chcem byť šťastnejšia, keď chcem plakať alebo sa smiať, keď sa chcem zamýšľať a oddychovať zároveň, keď si chcem cibriť ducha, to divadlo a atmosféra v ňom, mi to ponúka. Keď mám pocit, že slušnosť a úctu tento hrôzostrašný svet nepozná, v divadle vidím, že to nie je celkom tak.
Nešťastie sveta je v tom, v čom je šťastie divadla. Ľudia hrajú a diváci sa pozerajú. Ale v divadle sa pozerajú s nadšením. A páči sa mi to. Divadlo dáva profesionálom slobodu, divákom pocit a momentu noblesu. Tam sa odohráva niečo medzi skutočnosťou a snom. Krása tam nadobúda iný rozmer. Potom predstavenie skončí a divadlo hrá znovu celý svet.
autor: Sarah Žiaková
fotky: www.divadlomartin.sk