Prvá opona vystriedala filmové plátno kina Alfa na Kollárovom námestí v Bratislave narýchlo. Iba 18 mesiacov od konca druhej svetovej vojny sa na budove Živnodomu rozsvietil modrý neón Nová scéna ND. Opona sa rozhrnula po prvý raz 30. novembra 1946. Na čestných miestach v hľadisku nového divadla sedeli budúci buržoázni nacionalisti, ale vtedy ešte povereníci Karol Šmidke a Gustáv Husák s manželkou, vynikajúcou režisérkou Magdou Lokvencovou. Aj túto originálnu archívnu fotografiu nájdete na začiatku výstavy DIVADLO V ČASE – ČAS V DIVADLE. Pripravil ju Divadelný ústav Bratislava pri príležitosti 65. výročia vzniku Divadla Nová scéna Bratislava.
Kurátorka Zuzana Nemcová Guliková pripravila výstavu ponúkla spolu s výtvarníčkou Vierou Burešovou, obe sú z Divadelného ústavu, poučné a príjemné spestrenie čakania na začiatok alebo počas prestávky predstavení Divadla Novej scény Bratislava. V dolnom vestibule sú panely so skutočne unikátmi historickými fotografiami a dokumentami. Na fotografiách zbadáte aj mnohých, ktorí boli aktérmi rôznych pikantných perličiek v minulosti divadla.
Makarenko a Straussov Netopierom
V roku 1953 Nová scéna, vtedajšie Divadlo pre mládež, prešla pod finančné krídla vtedajšieho Krajského národného výboru v Bratislave (KNV). Malo činohru, ale aj operetu. V tých časoch vznikal skutočne dadaistický repertoár. Po bratsky vedľa seba viseli plagáty, ktoré pozývali na hru o partizánke Zoji Kosmodemjanskej a na dramatizáciu Makarenkovej pedagogickej poémy Začíname žiť hneď vedľa plagátov o Nedbalovej operete Poľská krv či Straussovho Netopiera a činoherných klasických hier ako Kukučínových Mladých liet alebo Čapkovho Lúpežníka. Pre mladších – Zora Kosmodemjanskaja bol idol sovietskej mládeže od čias Stalina až veru bože do roku 1989. My v Československu, čo sme drali socialistické školské lavice, sme ju museli obdivovať povinne tiež. Inak Makarenko bol svojrázny pedagóg. Len sa opýtajte rodičov, čo im prvé napadne pri jeho mene. Ak povedia výprask, majú pravdu a iste sa dozviete viac.
Ako Majakovskij pomohol zvýšiť gáže
Do obdobia prelomu šesťdesiatych rokov 20.storočia sa datuje odvážny škandál, ktorý bol vyvrcholením boja činohercov o vyššie platy. Dostávali oveľa nižšie gáže ako mali herci nielen v SND, ale aj v iných mimobratislavských divadlách. Naposledy im totiž peniaze vyrátali za éry predchádzajúceho Divadla pre mládež. Po neustálych urgenciách u zriaďovateľa KNV sa našlo typické riešenie pre „glótové rukávy“. Úradníci sa rozhodli jednoducho: činohru zrušia a bude pokoj. Tak sa činoherci rozhodli v čase určitého uvoľnenia po vtedajšom XII. zjazde KSČ zavŕšiť ich očakávanú poslednú sezónu riadne od podlahy. Zaradili Majakovského satiru Kúpeľ, ktorú modifikovali na slovenské pomery.
Čuduj sa svete cez vtedajšieho cenzora Tlačový dozor upravený text prešiel a tak sa hralo. (Vladimír Majakovskij – básnik - rebel, ktorý si mal vziať život. Najprv bol preslávený satirik a divadelník podporujúci Lenina. Potom ho ľavičiarski literáti a divadelní vykopli zo svojich radov a začal sa s režimom vnútorne neráčiť. Jeho údajná samovražda v roku 1930 je obostretá tajomstvom. Prvý vyslovil nedôveru autor slávneho diela Faust a Margarétka Michail Bulgakov. Neveril, že Majakovskij skutočne sám a dobrovoľne držal zbraň, ktorej guľka skončila jeho pozemskú púť – pozn. auta pre mladších)
Hru naštudovala prvá dáma slovenskej réžie Magda Husáková – Lokvencová. V hľadisku sedel aj jej manžel. Už nie ako politický papaláš, ale čerstvo prepustený väzeň z Leopoldova. Tri týždne bolo vypredané, publikum doslova šalelo od nadšenia. V novinách a rádiu o premiére nebola ani zmienka, lebo vo vtedajšom „Bielom dome“ na Hlbokej ulici, kde sídlil ústredný výbor slovenských komunistov, mlčali. Nevedeli, čo majú k tomu nariadiť písať a rozprávať. Zaskočil ich novátorsky poňatý sovietsky klasik. Samozrejme šuškanda vtedy fungovala tiež a tak hra dostala ešte dráždivejšiu politickú príchuť škandálu. Potom sa komunisti spamätali a hru vychválili ako ukážku špičkového umenia. Samozrejme, zrušiť tak podnetnú činohru by bol ideologický hriech a preto sa súbor zachránil. Fúzovala so spevohrou a tak si činoherní herci finančne polepšili, lebo sa im vyrovnali platy so spevákmi.
Partizánske siroty vyhodili riaditeľa
Ďalší a riadny škandál sa datuje do sedemdesiatych rokov 20. storočia. Predchádzala mu snaha uviesť na javisko juhoslovanského autora Živka Čingova a jeho hru Veľká voda. Bola so sirotinca, kde sústredili deti po Titových padlých partizánov. Išlo o obdobie päťdesiatich rokov, kedy sa z Tita stal „krvavý pes“, lebo sa rozišiel so Stalinom. Na ÚV KSS však niekto pričinlivý dva týždne pred premiérou doniesol, že ide o protisovietsku hru. Tak ju jednoducho na príkaz zhora zatrhli. Vedenie Novej scény si na hodinu bez diskusie zbalilo svoje veci a vyletelo kade ľahšie. Práve táto udalosť v roku 1977 vniesla strach do dramaturgie všetkých slovenských divadiel. Bolo to kruté varovanie aby pochopil, že umelecká sloboda je pochopená nevyhnutnosť toho, čo schvália v „Bielom dome“ na Hlbokej ulici v Bratislave.
Najviac v súbore zarezonoval odchod vtedajšieho obľúbeného riaditeľa Dalibora Hegera, ktorý zomrel pred rokom. Ešte ako profesor na bratislavskom konzerovatóriu sa oženil s budúcou slávnou československou šansoniérkou Hanou Hegerovou, nechala si jeho meno doteraz a mala s ním syna Matuša. Jeho druhý syn je známy riaditeľ populárneho vydavateľstva Slovart Juraj, ktorý píše aj románové hity knihy pod pseudonymom Matkin.
Herci na telefonát i budúce hviezdy
Odchod vedenia divadla pôsobil hlavne na členov činohry demotivačne. Húfne opúšťali svoju scénu. Na ich miesto v podstate štyri skupiny hercov: priemerní herci, tí na telefonát zhora, nadaní herci, ktorí Novú scénu považovali len za prestupnú stanicu na ceste na prvú slovenskú scénu a podobne obdarení herci, ktorí zostali divadlu do roku 1989 verní.
Nová scéna sa tak stala príťažlivou métou pre talentovaných i renomovaných hercov mimobratislavských divadelných scén. Tak prišli a zostali Z. Krónerová, M. Zednikovič či A.Hryc. Pre iných bolo divadlo na Kollárovom námestí v Bratislave len odrazovým mostíkom na veľký skok na prvú scénu: M. Kňažko, Z. Studenková, M. Vašaryová, M. Huba a iní. V roku 1985 sa budova na Kollárovom námestí zatvorila. Začala sa jej komplexná rekonštrukcia.
Súbor sa rozpŕchol hrať, kde to išlo. Najčastejšie v kultúrnych domoch pre náhodného a anonymného diváka zo sídlisk. Umelecká kvalita išla aj preto strmo nadol. Po skončení rekonštrukcie sa súbor NS dosť ochudobnil. Mnohí prešli do SND, ďalší do nového Divadla korzo 90. Po otvorení prešlo divadlo ešte búrlivejším vývojom, ale to si už môžete prečítať všade na internete. Tie škandály okolo tejto Novej scény sú známe.
autor: Milan Nemec
