Z Akadémie som denne sledoval davy... no davy... po pravde iba skupiny turistov, ktoré išli najmä hore na Hrebienok. Väčšinu tvorili dôchodcovia. Či už sami alebo z vnúčatami, ktoré im požičali do Tatier ich deti, ktoré si šetrili nervy na vlastnú dovolenku s nimi. Prím zohrával seniori z Čiech. Pochopil som, prečo Horská služba má s českým elementom najväčšie problémy a naši bratia a sestry výrazne vedú v počte úrazov hore v Tatrách. Tatko rodiny ukázal na Gerlach a povedal: „Tohleto je Lomničiak. Já to tady znám, já do Tater jezdím dvacet let". O hodinu po neho určite letí vrtuľník. Zaplatí ako keby kúpil cestu okolo sveta, lebo nie je určite poistený.
Stádo dôchodcov vždy prifunelo ku kmeňu stromu so strieškou, na ktorej boli šípky s časom túr. Začalo sa hrdinské kolektívne prekrikovanie, kam si trúfnu. Nerozprávali, vrešťali. Mám za to, že riedky vzduch upcháva mazivom uši, lebo všetky stáda turistov bez ohľadu na vek, národnosť a na to, či boli po dvoch alebo dvadsiatich kusoch, po Tatrách len kričia. Nerozprávajú sa. Revom si oznamujú všetko. Od toho, čo bude na večeru cez informáciu, že teta Máňa si vytkla palec na ľavej ruke až po prekvapujúcu pranostiku, že zajtra bude zase asi pršať ako to skutočne v júli naozaj, ale naozaj nebýva v Tatrách zvykom. Vráťme sa k informačnej striežke pri Tatranskej akadémii vied.
Skupina dôchodcov dokričí a dohodne sa, že vyrazia. Hore od striežky po hlavnú tatranskú cestu je vari šesťdesiat metrov. Azda aj menej, ale ide sa do strmšieho kopca. Dôchodcovia po pár metroch zastavujú, fučia a oddychujú. Nič proti nostalgii, nič proti zaslúžilej opatere vnúčat, ale podobní návštevníci by nemali platiť len povinné poistenie, ako neplatí žiaden z nich, ale v prípade smrti pod končiarmi Tatier, lebo hore nevylezú, venovať svoje celé imanie tatranským svišťom a kamzíkom, nech sa zvery konečne šťastné.
Aby som nezabudol. Mám ešte jeden dôrazný dôvod, prečo nechodím keď som v Tatrách sám hore do končiarov. Neviem si totiž predstaviť ako by zareagoval horská služba na telefonát tohto znenia.
„ Dobrý deň, tu je Milan Nemec. Rozbili sa mi okuliare a náhradné som nechal ako vždy doma. Nemohli by ste po mňa prísť. Som medzi Zamkovského chatou a Skalnatým plesom. V tom zástupe turistov a mám červené tričko. Budem vrtuľníku mávať.“
„A to vás nikto nemôže zviesť dolu?“
„Nie, ma uviazlo medzi veľkou skupinou izraelských turistov, ktorí sa stretli s nejakými Arabmi a o niečom tu vášnivo diskutujú. Za nimi sú sprava Rusi a Poliaci a zľava Lotyši, Litovčania a zase Rusi. Nejako to tu vrie. Nikto ma nechce odprevadiť dole. A ozaj som poistený, ale platí to taktiež pre okuliare rozbité náhodným pádom kameňa do hlavy, ktorá trochu krváca?“
Milan Nemec