Zvykaj si!
Tretí rok študuje žurnalistiku. Zimný semester skončil skôr ako sa stihol začať. Tak to bude aj s letným. Treba len slušne zoštátnicovať.
Potajomky uvažuje, čo potom. Nemieni napodobňovať Adelin nekonečný intelekt (no obdivuje ho), cupitať s podlomenými kolenami do Smotánky, ani oboznamovať biednych občanov o honose ministrov. Nemyslíte, že v treťom ročníku na vysokej škole s takmer nulovými skúsenosťami je odvážne vyberavá? Nie je, veď nemá na výber.
Stratená. To jej prislúcha. Je šialene stratená. Sama medzi svojimi. V kresle obklopená Urbanom, Švantnerom a Chrobákom. Z police na ňu hľadí dielo Umberta Ecca, no tomu nadčlovečiemu mysleniu porozumie až neskôr. Ona sa chce podobať týmto pánom. ,,Povedzteže, ako to urobiť? A ako z toho vyžiť...,“ uvažuje potajomky.
Očividne je prekvapená, keď sa jej počas štúdia bezcitne do uší dostávajú informácie ako napríklad táto (akoby o tom doteraz nevedela)... Že po svete chodí nejedna jazyková redaktorka, ktorá nečíta, čo by mala. Alebo nečíta dôkladne. A tak sa v novinách dočítate o systéme s mäkkým i. Systém, to je paradox. Rovnako nechápavo hľadí, keď s nastraženými ušami počúva o zredigovanom novinárskom prejave. Iný titulok, v texte neznáme informácie - pravdepodobne nepravdivé. Autorove tam nechali len meno. A on sa so silou zvyku v hlase upokojuje: ,,Taký je systém.“ Ale ja som si zatiaľ nezvykla, a tak sa pýtam: ,,Aký? S mäkkým i?“
Autor: Sarah Žiaková
